Znamenie

Pomaly padal súmrak.
Deň dohasínal ako uhlík v piecke.
Obloha bola ťažká, nízka, sivomodrá.
Vzduch voňal suchou trávou a prachom.
Dvor pri starej stodole stíchol.
Ani sliepky sa už nehýbali.
Len vietor sa občas pohral so slamou
a drevené dvere ticho zaškrípali.

Bolo to zvláštne ticho.
Také, čo predchádza búrke.
Alebo rozhodnutiu.

Pri stodole stáli dve mladé ženy.
Sestry.
Ešte skoro deti.
A predsa už niesli na pleciach ťarchu sveta.

Jedna z nich mala len šestnásť.
Príliš mladá na strach,
a predsa ho mala plné oči.
Ruky si zvierala na bruchu,
akoby chcela ochrániť niečo krehké a neviditeľné.
Pod srdcom jej rástol nový život.
Tichý.
Nenápadný.
A predsa silnejší než všetko okolo.

Rozprávali sa potichu.
Tak potichu,
aby ich nepočul nik.
Ani vietor.

„Čo budeme robiť…?“

„Ako to zvládneme…?“

„Má to dieťa vôbec prísť na svet…?“

Slová sa lepili na jazyk.
Potrat.
Hanba.
Budúcnosť.
Viseli medzi nimi ťažké ako mraky nad hlavou.
Nikto ich to neučil.
Nikto ich nepripravil.
Boli v tom samy.

A zrazu –
obloha sa roztrhla.
Blesk udrel blízko stodoly.
Tak silno,
až sa zem zachvela.
Vzduch praskal…
Svetlo oslepilo oči.
Sestry sa k sebe pritisli.
Srdcia im búšili až v hrdle.

A potom prišlo ticho.
Hlboké.
Úplné.
Také, že bolo počuť vlastný dych.

V tom tichu…
Akoby počuli hlasy.
Nie zvonka.
Zvuky neprichádzali z poľa ani z lesa.
Prichádzali zvnútra.
Z miesta, kde býva intuícia.
Kde býva Boh.
Alebo pravda.

Jedna veta.
Jednoduchá. Jasná.

„To dieťa nesmie zomrieť.“

„Je potrebné na tejto zemi.“

Pozreli sa na seba.
Už neplakali.
Už sa nepýtali.
Nebolo treba slov.
Rozhodnutie padlo samo.
O potrate už viac nebola reč.

Noc sa pomaly zavrela nad dvorom.
Vietor ustal.
A niekde veľmi potichu,
sa začal nový príbeh.
Môj príbeh…